Po piatich rokoch od spustenia vojenskej operácie Spojenými štátmi vedenej koalície v Afganistane sa čoraz častejšie ozývajú hlasy volajúce po prehodnotení globálneho prístupu ku globálnemu terorizmu. Pod týmto sa najčastejšie rozumie opustenie celkovej stratégie bleskovej leteckej vojny a následného nasadenia špecializovaných vojenských zborov. Tie sa postupne menia zo subjektov, ktoré boli predurčené k bezprostrednému ozbrojenému boju na subjekty, ktoré asistujú mimoriadne komplikovanej tvorbe krehkých občianskych spoločností. Tak ako dochádzalo k premene charakteru vojenských expedičných zborov, rovnako tiež dochádzalo k zmene vnímania celkovej prítomnosti týchto jednotiek z pozície domáceho obyvateľstva. Zároveň sa tiež tieto vojenské jednotky stávajú vďačným cieľom plánovaných a koordinovaných útokov zo strany islamských militantov. Je to teda predovšetkým rastúci počet obetí z radov týchto expedičných zborov, ktorí zahynuli po „deklarovanom ukončení vojny“, ktorý volá po prehodnotení stratégie uplatňovanej v priebehu piatich rokov. Základný problém v tejto problematike spočíva v tom, že podstata globálneho terorizmu umožňuje subjektom, ktoré inkorporujú princípy islamského fundamentalizmu do bojových doktrín meniť svoju tvár, opakovane vystupovať z ilegality a následne sa do nej rýchlo stiahnuť. Aká je potom vhodná stratégia boja proti globálnemu terorizmu, keďže ten predovšetkým znamená záujem a ochotu spôsobiť čo najvýraznejšie ľudské straty?
Tvrdiť, že súčasný globálny terorizmus nie je možné riešiť vojenským prístupom je rovnako chybné ako konštatovať, že jediným správnym nástrojom boja proti subjektom, ktoré sú nositeľmi princípov islamského terorizmu, je kobercovo bombardovať „predpokladané pozície militantov“. Tragické omyly, pri ktorých zomierajú civilisti či už v Afganistane alebo v Iraku sú toho jasným príkladom. Takto priamo postihnutí ľudia sú najčastejším adresátom myšlienok hlásaných mnohými duchovnými o potrebe vedenia boja proti zlovestnému Západu. Absolútne nešťastný a nič neriešiaci izraelský konflikt s Hizballáhom z minulého leta je asi najzreteľnejším prípadom nefunkčnosti stratégie, ktorá výlučne spolieha na vojenský inštrument. Hizballáh síce vyšiel z konfliktu oslabený v zmysle svojich bojovných schopností, ale mocensko-politické postavenie v rámci islamského sveta je silnejšie ako kedykoľvek predtým. Bezhraničný obdiv, ktorý si Hizballáh získal v uliciach Gazy a Západného brehu svedčí o istom prekonávaní sunnitsko-šiítskeho delenia, ktoré však naopak ostáva jeden z nosných príčin sektárskeho násilia v Iraku a z času na čas aj v Pakistane.
Idea
Al-Kájda, Hizballáh, množstvo iných skupín operujúcich v Iraku, kmeňové spoločenstvá v neprístupných oblastiach pozdĺž afgansko-pakistanskej hranice, militantné skupinky expatriovaných moslimských komunít žijúcich mimo tradičných kultúrnych hraníc moslimského sveta – to všetko sú subjekty, ktoré sú označované za neviditeľného nepriateľa.
Prvok neviditeľnosti sa najčastejšie pripisuje ich rýchlym pohybom týchto subjektov z anonymity v tieni k činu vo svetle reflektorov. Skutočným obsahom prvku neviditeľnosti je však to, že tieto subjekty sú nositeľom myšlienky – teda fenoménu, ktorý nie je možné podrobiť hraničnej kontrole a pri dnešnej variabilite informačných prostriedkov ani autoritami požadovanej cenzúre. O to ťažšie je možné vykoreniť tieto myšlienky len tým, že sa celková stratégia boja proti globálnemu terorizmu sústredí len na bombardovanie ich nositeľov.
Ústredným jadrom myšlienky je tvrdenie o nespravodlivom usporiadaní sveta, plynúcom z utajených stretnutí židovsko-kresťanských skupín, ktoré prijímajú kľúčové rozhodnutia s globálnym dosahom. Tie sú zaisťované sieťou štátnych a medzištátnych inštitúcií, ktoré konkrétne rozhodnutia tajných klík len aplikujú v praxi. Demokracia je potom len fasádou a voľný trh zásterkou zotročovania predovšetkým moslimských krajín. Dôsledné odmietnutie demokracie ako formy vlády a slobodného trhu ako formy podnikania je povinnosťou každého moslima. Povinnosť je napĺňaná v defenzívnej podobe – odporu proti intervenčným vojskám /Afganistan, Irak/, a tiež v podobe ofenzívnej /teroristické útoky uskutočnené v spoločnostiach s prevahou obyvateľstva s iným ako islamským vierovyznaním. Problémom však je to, že presvedčenie o existencii neoficiálnych stretnutí business/policy-makerov zodpovedajúcich predstave tohto sprisahania je rozšírené u nemoslimského obyvateľstva tých krajín, ktoré boli, resp. sú terčom pôsobenie islamských teroristov – teda Nemecko, Veľká Británia, Francúzsko, a pochopiteľne aj USA. Predstava islamského terorizmu v tomto smere je tiež zreteľná. Samotné nemoslimské obyvateľstvo západných krajín je zotročované zaslepeným materializmom a vykúpenie z tohto stavu si západná spoločnosť môže zabezpečiť dvojako: konvertovaním na islam alebo smrťou. Pri druhom spôsobe vlastne islamskí fundamentalisti robia „neveriacim“ službu.
Napriek tomu, že tieto myšlienky voľne plynú z miesta na miesto, disponujeme v súčasnosti informáciami o tom, že predsa len existujú určité body, v ktorých sa tieto myšlienky koncentrujú a upravujú. Na Západe majú tieto body podobu islamských náboženských centier a organizácií – práve tu sa vytvára priestor pre vzájomnú spoluprácu spravodajských služieb a policajných orgánov, teda inštitúcií, ktoré musia zohrávať oveľa výraznejšiu rolu v boji proti globálnemu terorizmu. Úspešná výmena informácií medzi britskými a pakistanskými špecializovanými inštitúciami a následná intervencia britskej polície predišla rozsiahlym teroristickým útokom na leteckú dopravu s predpokladaným počtom obetí, ktorý by prevýšil číslo tri tisíc. Vysunuté vojenské jednotky v Afganistane a Iraku tak boli fakticky postavené v ofsajde, keďže do procesu zmarenia pripravovaného útoku na civilné lietadla vôbec nezasiahli a v podstate ani zasiahnuť nemohli.
Strach
Dostávame sa tak bezprostredne k tomu, ako a prostredníctvom čoho je al-Kájda vnímaná v západnej spoločnosti. Keď sa bližšie pozrieme na spôsoby prevedenia teroristických útokov siete, dôjdeme k záveru že hlavným prostriedkom je samovražedný terorizmus. Ten sa v moslimskom svete začína profilovať ako osobitná forma politickej participácie, keďže táto na rozdiel od volieb prináša okamžitý efekt – a to tak samovražednému atentátnikovi, ako aj organizácii, ktorá ho do akcie zapojila. Taktika samovražedného terorizmu sa vďaka rýchlemu zúčtovaniu s protivníkom stáva natoľko príťažlivou, že sa napríklad stáva ústredným prvkom sektárskeho násilia. Za typický príklad možno považovať súčasný Irak. Pohľad na súčasný Irak a Pakistan dokumentuje to, že doktrína samovražedných útokov je neodmysliteľnou súčasťou sunnitských a šíitskych skupín pri pravidelnom vybavovaní si svojich účtov. Samovražedný terorizmus je výsadou islamského terorizmu, ktorá je sprevádzaná inou výsadou – zaručeným posmrtným životom, ktorý sa atentátnikovi dostane.
Nemožno však v súvislosti s moslimským svetom hovoriť o tom, že je to svet, v ktorom by prevládala kultúra smrti nad životom. Strach zo smrti je u umierneného moslima rovnaký ako u akéhokoľvek bežného jednotlivca inej kultúry. Moslim si však pomáha prvkom osudovosti. Prvok osudovosti, ktorý sa dotýka predchádzajúcej kategórie je však silnejší v moslimskom svete ako v západnej kultúre. Rovnako sa v islamskom svete podstatne častejšie ako v západných spoločnostiach stretávame s predstavou o existencii posmrtného života. Spojené štáty predstavujú paradoxnú výnimku spomedzi západných spoločnosti, kde už dlhodobo existuje 2/3 majorita, ktorá verí v posmrtný život. O paradoxe hovorím zámerne, keďže práve v USA cítiť strach a obavu z masovej deštrukcie plynúcej z útokov al-Kájdy viac, ako kdekoľvek inde. Aj preto sa práve s označením „kultúry života“ ako protipólu islamského terorizmu stretávame práve v Spojených štátoch.
Kult smrti a samovražednej operácie je presadzovaný islamským terorizmom – úzkym okruhom náboženských fanatikov – a úplne presne dokumentuje to, že islamský terorizmus je predovšetkým výrazom krízy v rámci islamského sveta, než konfliktom civilizácií. I keď práve o toto nesporne islamský terorizmus usiluje.
Západná spoločnosť – teda „kultúra života“ ako ju mnohí označujú tak čelí skupine v islamskom svete, ktorá je aj naďalej marginálna, i keď jej vplyv na dianie v rámci tohto sveta nesporne stúpa. Nájdenie efektívnejšej stratégie v porovnaní s tou, aká bola uplatňovaná v období po 11. septembri je požiadavka, ktorá je o to aktuálnejšia a naliehavejšia, čím viac stúpa vplyv islamských radikálov na celkové dianie v islamskom svete.
Tvrdiť, že súčasný globálny terorizmus nie je možné riešiť vojenským prístupom je rovnako chybné ako konštatovať, že jediným správnym nástrojom boja proti subjektom, ktoré sú nositeľmi princípov islamského terorizmu, je kobercovo bombardovať „predpokladané pozície militantov“. Tragické omyly, pri ktorých zomierajú civilisti či už v Afganistane alebo v Iraku sú toho jasným príkladom. Takto priamo postihnutí ľudia sú najčastejším adresátom myšlienok hlásaných mnohými duchovnými o potrebe vedenia boja proti zlovestnému Západu. Absolútne nešťastný a nič neriešiaci izraelský konflikt s Hizballáhom z minulého leta je asi najzreteľnejším prípadom nefunkčnosti stratégie, ktorá výlučne spolieha na vojenský inštrument. Hizballáh síce vyšiel z konfliktu oslabený v zmysle svojich bojovných schopností, ale mocensko-politické postavenie v rámci islamského sveta je silnejšie ako kedykoľvek predtým. Bezhraničný obdiv, ktorý si Hizballáh získal v uliciach Gazy a Západného brehu svedčí o istom prekonávaní sunnitsko-šiítskeho delenia, ktoré však naopak ostáva jeden z nosných príčin sektárskeho násilia v Iraku a z času na čas aj v Pakistane.
Idea
Al-Kájda, Hizballáh, množstvo iných skupín operujúcich v Iraku, kmeňové spoločenstvá v neprístupných oblastiach pozdĺž afgansko-pakistanskej hranice, militantné skupinky expatriovaných moslimských komunít žijúcich mimo tradičných kultúrnych hraníc moslimského sveta – to všetko sú subjekty, ktoré sú označované za neviditeľného nepriateľa.
Prvok neviditeľnosti sa najčastejšie pripisuje ich rýchlym pohybom týchto subjektov z anonymity v tieni k činu vo svetle reflektorov. Skutočným obsahom prvku neviditeľnosti je však to, že tieto subjekty sú nositeľom myšlienky – teda fenoménu, ktorý nie je možné podrobiť hraničnej kontrole a pri dnešnej variabilite informačných prostriedkov ani autoritami požadovanej cenzúre. O to ťažšie je možné vykoreniť tieto myšlienky len tým, že sa celková stratégia boja proti globálnemu terorizmu sústredí len na bombardovanie ich nositeľov.
Ústredným jadrom myšlienky je tvrdenie o nespravodlivom usporiadaní sveta, plynúcom z utajených stretnutí židovsko-kresťanských skupín, ktoré prijímajú kľúčové rozhodnutia s globálnym dosahom. Tie sú zaisťované sieťou štátnych a medzištátnych inštitúcií, ktoré konkrétne rozhodnutia tajných klík len aplikujú v praxi. Demokracia je potom len fasádou a voľný trh zásterkou zotročovania predovšetkým moslimských krajín. Dôsledné odmietnutie demokracie ako formy vlády a slobodného trhu ako formy podnikania je povinnosťou každého moslima. Povinnosť je napĺňaná v defenzívnej podobe – odporu proti intervenčným vojskám /Afganistan, Irak/, a tiež v podobe ofenzívnej /teroristické útoky uskutočnené v spoločnostiach s prevahou obyvateľstva s iným ako islamským vierovyznaním. Problémom však je to, že presvedčenie o existencii neoficiálnych stretnutí business/policy-makerov zodpovedajúcich predstave tohto sprisahania je rozšírené u nemoslimského obyvateľstva tých krajín, ktoré boli, resp. sú terčom pôsobenie islamských teroristov – teda Nemecko, Veľká Británia, Francúzsko, a pochopiteľne aj USA. Predstava islamského terorizmu v tomto smere je tiež zreteľná. Samotné nemoslimské obyvateľstvo západných krajín je zotročované zaslepeným materializmom a vykúpenie z tohto stavu si západná spoločnosť môže zabezpečiť dvojako: konvertovaním na islam alebo smrťou. Pri druhom spôsobe vlastne islamskí fundamentalisti robia „neveriacim“ službu.
Napriek tomu, že tieto myšlienky voľne plynú z miesta na miesto, disponujeme v súčasnosti informáciami o tom, že predsa len existujú určité body, v ktorých sa tieto myšlienky koncentrujú a upravujú. Na Západe majú tieto body podobu islamských náboženských centier a organizácií – práve tu sa vytvára priestor pre vzájomnú spoluprácu spravodajských služieb a policajných orgánov, teda inštitúcií, ktoré musia zohrávať oveľa výraznejšiu rolu v boji proti globálnemu terorizmu. Úspešná výmena informácií medzi britskými a pakistanskými špecializovanými inštitúciami a následná intervencia britskej polície predišla rozsiahlym teroristickým útokom na leteckú dopravu s predpokladaným počtom obetí, ktorý by prevýšil číslo tri tisíc. Vysunuté vojenské jednotky v Afganistane a Iraku tak boli fakticky postavené v ofsajde, keďže do procesu zmarenia pripravovaného útoku na civilné lietadla vôbec nezasiahli a v podstate ani zasiahnuť nemohli.
Strach
Dostávame sa tak bezprostredne k tomu, ako a prostredníctvom čoho je al-Kájda vnímaná v západnej spoločnosti. Keď sa bližšie pozrieme na spôsoby prevedenia teroristických útokov siete, dôjdeme k záveru že hlavným prostriedkom je samovražedný terorizmus. Ten sa v moslimskom svete začína profilovať ako osobitná forma politickej participácie, keďže táto na rozdiel od volieb prináša okamžitý efekt – a to tak samovražednému atentátnikovi, ako aj organizácii, ktorá ho do akcie zapojila. Taktika samovražedného terorizmu sa vďaka rýchlemu zúčtovaniu s protivníkom stáva natoľko príťažlivou, že sa napríklad stáva ústredným prvkom sektárskeho násilia. Za typický príklad možno považovať súčasný Irak. Pohľad na súčasný Irak a Pakistan dokumentuje to, že doktrína samovražedných útokov je neodmysliteľnou súčasťou sunnitských a šíitskych skupín pri pravidelnom vybavovaní si svojich účtov. Samovražedný terorizmus je výsadou islamského terorizmu, ktorá je sprevádzaná inou výsadou – zaručeným posmrtným životom, ktorý sa atentátnikovi dostane.
Nemožno však v súvislosti s moslimským svetom hovoriť o tom, že je to svet, v ktorom by prevládala kultúra smrti nad životom. Strach zo smrti je u umierneného moslima rovnaký ako u akéhokoľvek bežného jednotlivca inej kultúry. Moslim si však pomáha prvkom osudovosti. Prvok osudovosti, ktorý sa dotýka predchádzajúcej kategórie je však silnejší v moslimskom svete ako v západnej kultúre. Rovnako sa v islamskom svete podstatne častejšie ako v západných spoločnostiach stretávame s predstavou o existencii posmrtného života. Spojené štáty predstavujú paradoxnú výnimku spomedzi západných spoločnosti, kde už dlhodobo existuje 2/3 majorita, ktorá verí v posmrtný život. O paradoxe hovorím zámerne, keďže práve v USA cítiť strach a obavu z masovej deštrukcie plynúcej z útokov al-Kájdy viac, ako kdekoľvek inde. Aj preto sa práve s označením „kultúry života“ ako protipólu islamského terorizmu stretávame práve v Spojených štátoch.
Kult smrti a samovražednej operácie je presadzovaný islamským terorizmom – úzkym okruhom náboženských fanatikov – a úplne presne dokumentuje to, že islamský terorizmus je predovšetkým výrazom krízy v rámci islamského sveta, než konfliktom civilizácií. I keď práve o toto nesporne islamský terorizmus usiluje.
Západná spoločnosť – teda „kultúra života“ ako ju mnohí označujú tak čelí skupine v islamskom svete, ktorá je aj naďalej marginálna, i keď jej vplyv na dianie v rámci tohto sveta nesporne stúpa. Nájdenie efektívnejšej stratégie v porovnaní s tou, aká bola uplatňovaná v období po 11. septembri je požiadavka, ktorá je o to aktuálnejšia a naliehavejšia, čím viac stúpa vplyv islamských radikálov na celkové dianie v islamskom svete.
Print